Zázraky sa dejú. Ako si Dušková a Bidar krátko po operácii povedali o finále

“Sme tak nadšení, že sme sa po mojom zranení dokázali vrátiť a pripraviť na olympiádu. Je to celé neuveriteľné. Nemôžeme uveriť, že sa to podarilo, “rozplývala sa Anna Dušková.

Partner za ňou nezaostával pozadu. “Už len tým, že sme vôbec tu, sme vyhrali sami nad sebou,” hovoril Martin Bidar.

A teraz akoby vyhrali druhýkrát.

Zázraky sa dejú, chcelo sa povedať.

Ale tým zázrakom musíte ísť v športe naproti.A dvaja mladí Česi to sa závilosti sebe vlastnou urobili.

“Nech počítam ako počítam, nejako mi ten postup nevychádza,” povedala v priebehu týždňa a pri pohľade na ostatné trénujúcich páry trénerka Eva Horklová na tému preniknutie do finálovej šestnástky.

Vtedy sa nazvala realistickú pesimistka.

Mimoriadne napätia sa im v Kangnung odrážalo v tvárach, keď čakali na známky z krátkeho programu. Potom uvideli 63,25 bodu a prepukli v jasot. To číslo bolo pre nich výborné.

V tú chvíľu viedli, avšak na svoj program čakalo stále šestnásť párov, rebríčkové väčšinou lepších než oni.Bude im to stačiť na šestnásťčlennej finále?

“Dúfame, že jo,” vykladala Dušková, po jazde doslova reklama na bezbrehú radosť a úsmev, so smiechom tak nákazlivým.

CETS DO FINÁLE . Dušková a Bidar v krátkom programe.

O dva páry neskôr, po jazde nemeckej dvojice Hockeová – Blommaert, ktorá zostala bodovo až za nimi, už mali istotu. Postupujú!

vykríkli, všetci aj s trénermi sa začali objímať. “Dopadlo to lepšie, než sme dúfali,” povedala Dušková a skočila partnerovi na chrbát.

Nikdy predtým neboli na žiadnej súťaži tak skoro pred pretekmi ako tento rok v Pchjongčchang. Ovšem tých osem dní nasávanie olympijskej atmosféry im išlo náramne k duhu.Trénerka Horklová je počas nich pozorovala a hlásila: “Chodí na tréningy s radosťou, užívajú si to.”

Extrovertný Dušková priznávala: “Zvykli sme si na podmienky a urobili si z korčuľovania v hale stereotyp. A celá tá olympijská atmosféra okolo nás bola úplne super. ”

V deň krátkeho programu ju opäť dotvorili aj desiatky juhokórejských policajtov, ktorí strážili halu aj okolité príjazdovej cesty kvôli” ochrane “dvojica z KĽDR. Tú prišla podporiť aj stovka severokórejských roztlieskavačiek.

Čechy poslal žreb do druhej skupiny, vošli na ľad a Dušková vtipkovala: “Úbor sme zladili s výzdobou haly. A alebo ju oni zladili s nami? ”

Potom už nebol čas na srandu, nastala ich chvíľa.Prišli k mantinelu, kde stál s trénerkou Evou Horklovou aj kanadský kouč Richard Gauthier, tréner exmajster sveta Duhamelové a Redforda, ku ktorému pravidelne jazdí na stáže. Pravda, pohľad na neho, ako prešľapuje v Bidařově slovenskej reprezentačnej bunde, pôsobil trochu nezvyčajne. “Bola mu trochu veľká,” všimol si Bidar.

Posledné pokyny?

“Počítaj si otáčky v piruete,” nabádal Dušková.

“Neponáhľaj na twist , nehádžte Annu čoskoro, “pripomínal Bidar.

” A usmievaj sa, “dodal smerom k Duškovej.

Ale keby ste sa ich po vystúpení spýtali, čo im vlastne kouč hovoril, odpovede by ste sa nedočkali.

“Ja už si to nepamätám, ja mám okno,” priznala Dušková.Detaily predštartovných chvíľ aj samotného programu jej v návale závodnej eufória dočista vypadli z pamäte. “Pamätám si až, ako som po jazde Martina objala a išli sme sa klaňať divákom.”

“Ja to mám podobne,” odkýval Bidar.

“Ale to je dobre,” chválila trénerka Horklová. “Ocitli sa v takom tom stave flow, v ktorom sa vybičuje k najlepšiemu možnému výkonu.”

Čo sa dialo medzitým? Predviedli veľmi vydarený krátky program na hudbu z Mozartovho Tangá s jedinou pehou na kráse.

Bol v tom poriadny kus športové irónie.Kým Dušková kvôli operácii dlho nemohla skákať ani dvojité skoky a jej partner naopak predvádzal na tréningoch skokanskou sebaistotu, bol to pri závode práve on, kto po sólovom trojitom toeloopu zaškobrtl.

Trénerka si pomyslela: Ja ho varovala, že to môže prísť, stačí máličko zle pohnúť rukou. Pritom v tréningu vyzeral skokanské ďaleko lepšie ako Anna.

“Neviem, čo sa stalo. Na tréningu mi tú toeloop išiel. Možno som ho pretočil, alebo sa inak odpíchnul, neviem, “dumal Bidar. Hneď si však v hlave pripomínal: Nemysli na to, musíš ísť ďalej.

Všetko ostatné bolo výborné. Zvládli trojitý twist, odhodený trojitý lutz, vylepšenú špirálu, zdvíhačky aj krokovú sekvenciu, upútali pôsobivým prejavom.Vystúpenie juniorských majstrov sveta sa muselo páčiť.

Pokyny, ktoré im dal Gauthier, splnili. Vrátane toho úsmevu.

Po odtajnení známok potom nastalo hromadné objímanie. Veď len tesne zaostali za svojím absolútnym osobným rekordom z minulého majstrovstiev Európy v Ostrave.

Z komentátorského stanovište za nimi zbehol Tomáš Verner, gratuloval a oceňoval: “Boli rýchli, ladenie, pekne pokrývali ľad. Keď niekto ide s vnútorné aj vonkajšie ortézou a takto to zvládne, je to aj víťazstvo nad sebou samým.Pritom tiež Martin mal po Aničkinom návrate na ľad problémy s členkom. ”

Pozrel na ne a hovoril:” Je z nich cítiť pohoda. ”

Za mladý český pár neskôr klesla v poradí tiež čínska dvojica Peng – Jin, z pätnásteho miesta prešli do vysnívaného finále.

“Bola by som ale spokojná, aj keby sme žiadne známky nedostali,” zverovala sa Dušková. Ten pocit, že napriek všetkým nástrahám svoju olympijskú misiu predsa len zvládli, bol viac než akékoľvek známky.

Pod pančuchami sa jej črtala ortéza, s ktorou odbruslila závod. “Hovorím tomu slonia noha,” zasmiala sa.

Neviditeľná potom bola jej ortéza vnútorné.

“Mám v kolene voperované takej vlákno, čo mi spevňuje väz viac, než keby bol len zošitý.On bol predtým vážne dosť potrhaný, preto mi tam to vlákno dali. Ale do piatich rokov by sa malo rozpustiť. ”

NETRADIČNÉ ZÁBER. Keď si fotoreportér vyhrá so špirálou smrti.

Vo štvrtok sa s Martinom Bidar aj so svojimi ortéza vydá v ústrety olympijskému finále. Už je to skutočnosťou. Budú v ňom prvú českú športové dvojicou od Barance – Dlabola v Salt Lake City 2002.

“A to je vzhľadom na okolnosti, čosi fantastického,” hovorila Eva Horklová. “Dostali sa cez všetky ťažkosti, zvládli to, vložené úsilie im prinieslo radosť. A tú radosť im už nikto nevezme. ”

Nezabúdajme, je im iba 18 rokov. Vrchol by mali mať ani nie na budúci, ale skôr až na za nasledujúcou olympiáde v roku 2026.Každá minúta strávená na olympijskom ľade v Pchjongčchang je pre nich školou na nezaplatenie.

Aj keď si niektoré z nich nepamätajú…

“Ale až si ten krátky program pustíme na videu, možno sa rozvzpomenu, “zase sa smiala Anna Dušková.

Rate this post